Eva Sékelyová: Deti so špecifickými potrebami túžia cítiť prijatie, lásku a rešpekt
Po desiatich rokoch materskej dovolenky nastala v živote Evy Sékelyovej obrovská zmena. Pôvodne vyštudovaná učiteľka biológie a geografie, dnes naplno pracuje ako asistentka učiteľa.
Dočítate sa aj o tom:
- z čoho mala pred nástupom do práce najväčší strach
- s čím vôbec nepočítala
- s akými deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) pracuje
- prečo rozhodnutie stať sa asistentkou učiteľa neľutuje
S blížiacimi sa tretími narodeninami vášho najmladšieho syna, ste čoraz častejšie skúmali svoje túžby a plány do budúcnosti. Nad čím premýšľa žena-matka, ktorá sa odhodlá vykročiť po tejto dobe do pracovného kolotoča?
Mala som obdobie, že práca v školstve sa mi videla ako nočná mora! Vnímala som tento krok, ako sa povie – z blata do kaluže :) Potom ako deti rástli a videla som, že ten kolotoč dojčenia, prebaľovania a intenzívnej starostlivosti jedného dňa skončí, myšlienky ísť učiť sa mi vynárali v pravidelných intervaloch.
Odhodlanie vyjsť zo zóny komfortu som zvažovala asi pol roka. Máme štyri deti, takže najdlhšie som riešila to, ako zvládneme manažment domácnosti a logistiku, keď už nebudem stále k dispozícii. Ale bez podpory môjho manžela (a aj detí) by som asi viac počúvala strach z neznáma, ktorý som pociťovala.
( Odhodlanie vyjsť zo zóny komfortu zvažovala takmer pol roka)
Akou škálou pocitov ste si pred nástupom do práce prechádzali a čo vám pomohlo sa s ňou vyrovnať?
Bola to celá škála :) Od eufórie, že som dostala prácu, aj keď nemám zatiaľ pracovné skúsenosti, cez obavy ako to doma zvládneme v novom režime, čo spravím, keď budú deti choré až po strach, že nenaplním očakávania, ktoré možno má vedenie školy voči mojej osobe.
Som pozitívny človek, snažím sa vnímať všetko čo nám príde do cesty ako niečo, čo nás má zmeniť k lepšiemu. Takže aj nástup do práce som brala ako novú etapu v mojom živote. Ale úprimne, veľmi ma zaskočilo ako sa zo dňa na deň môj život zmenil. Po pár dňoch v škole (ešte cez prázdniny) som si hovorila – na čo som sa to ja dala? Nemohla som byť radšej doma s vlastnými deťmi? Prišlo mi tak smutno.
Alebo som si rekapitulovala momenty celého môjho materstva, aké chyby a zlyhania som urobila a čo bolo na druhej strane krásne a vďaka čomu som tou, ktorou som dnes! Je to taký paradox, že som chcela vrátiť čas a urobiť inak veci, na ktoré nie som úplne hrdá. Beriem to tak, že mám príležitosť už tie chyby neopakovať :)
Všetko toto som pociťovala ako taký proces vyrovnávania sa so zmenou, ale asi najväčší pokoj v srdci som pocítila vtedy, keď som sa v posledné prázdninové ráno modlila a ďakovala za moje štyri jedinečné deti. Odovzdala som všetko čo ma trápilo a otvorila som dvere do novej kapitoly! Slzy majú liečivú moc :)
( Najviac ju trápilo, že nenaplní očakávania vedenia školy)
V čom
vidíte najväčšie pozitíva svojho rozhodnutia pracovať ako asistentka učiteľa?
Som sebavedomejšia :) Necítim sa menejcenná. Som odhodlaná dať zo seba to najlepšie čo viem a mám. A som si istá, že práve materstvo bolo pre mňa tou najlepšou prípravou! Práve zo situácií, ktoré som dennodenne riešila s vlastnými deťmi, sa zo mňa stal človek, ktorý vie o svojej hodnote.
Hneď po pár dňoch v škole vnímam rozdiel na mojej psychike. Som síce unavená, ale inak ako doma :) Cítim určitú satisfakciu, naplnenie mojej túžby po realizácii. Chcela som dať svoje ruky, uši, oči…tým, ktorí to potrebujú, a vyzerá, že som dostala príležitosť.
Z čoho ste mali po návrate z materskej dovolenky najväčší strach?
Najväčšie obavy som mala z nárokov na mňa, či nesklamem, či dokážem pomáhať tak ako to deti budú potrebovať a či zladím prácu a rodinu. Prekvapilo ma, že moje očakávania sa nenaplnili :) Každou ďalšou hodinou strávenou s deťmi v škole, sa stávam silnejšou a sebavedomejšou.
Vôbec nemám strach, aj keď viem, že ťažké chvíle ešte len prídu, mám dôveru v seba! Prekvapilo ma ako som sa toho nového chopila s odvahou a radosťou. Povedala by som, že si to užívam :) A nepočítala som s tým, aký veľký priestor dostanem. Beriem to ako česť.
(Veľkú oporu našla v milovanom manželovi)
S akými deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) pracujete?
Dostala som sa do triedy prípravkárov (spolu desať detí s odloženou školskou dochádzkou), kde každý má nejaký logopedický problém. Tiež poruchu pozornosti alebo ADHD. Sú tu aj dve deti, ktoré skoro vôbec nerozprávajú.
Zaujal ma rozhovor s jedným českým
psychológom, ktorý hovorí, že išiel učiť práve preto, lebo chcel chrániť tých
malých a slabých, aby ich to nezlomilo. Veľmi sa mi táto myšlienka páči a
stotožňujem sa s ňou, lebo si myslím, že deti a najmä deti so ŠVVP potrebujú
cítiť prijatie, lásku a rešpekt. Rada by som im to priniesla :)
(Naplno sa venuje i ďalšej svojej vášni. Lásku našla aj v príprave sladkých dobrôt)
Či už sú to matky po materskej alebo čerství absolventi, môžu ich spájať pred nástupom do prvého zamestnania podobné pocity neistoty. Čo pomohlo vám sa s nimi vysporiadať?
Veľmi mi pomohlo, keď som si sama v sebe uzavrela jedno obdobie. Zhodnotila to dobré a priznala si aj chyby, poplakala si a s odvahou vstúpila do novej životnej etapy. Keď som si nahlas priznala, že teraz mi mozog akoby zámerne podsúva len príjemné spomienky :) V skutočnosti to bolo veľmi náročné a teraz prišiel čas, aby som sa posunula ďalej.
A tiež, že to nové, čo je pre mňa pripravené, neznamená automaticky zlé! Je to len nepoznané a ja to zvládnem. Je to o nastavení mysle :) A posledný kameň obáv mi zo srdca spadol v prvý školský deň, keď som si náhle uvedomila, že nie som sama. Podobnú situáciu prežívajú tisíce mám, či noví absolventi.
Text: Michaela a Michal StehlíkovciFoto: rodinný archív Evy Sékelyovej