Reprezentantka Kopčoková: "Pokus získať pre dcérku asistenta zakaždým zlyhal"
Hoci manželia Soňa a Rudko Kopčokovci môžu mať svoje vlastné deti, rozhodli sa ísť cestou adoptívnych rodičov. V rozhovore s nimi sa dozviete:
- čo všetko si uvedomili na ceste procesu osvojenia si troch súrodencov
- čo im dáva silu a odhodlanie čeliť každodenným výzvam, spojených so špecifickými potrebami ich hendikepovanej dcérky
- o snahe získať pre dcérku asistenta učiteľa, ktorá trpí slabozrakosťou, poruchou reči, poruchou jemnej motoriky a epilepsiou
- o prosbe o pomoc ministra Gröhlinga a poslankyňu Žitňanskú
- o úspešnej športovej kariére Soni Kopčokovej
- o zdolanom 500-míľovom ultramaratóne so šokujúcim výsledkom
- ako Soňa vždy šla proti prúdu, neverili jej a považovali za čudnú
čas čítania: 5 minút
Športovkyňa Soňa Kopčoková má na svojom konte množstvo športových úspechov. Svoju kariéru odštartovala ako slovenská reprezentantka v bodyfitness. Na medzinárodnej úrovni vyhrala dvakrát titul majsterky Európy a raz majsterky sveta a k tomu veľa medailových umiestnení doma i v zahraničí. Obdiv, že i žena si dokáže vyformovať svalnatú postavu a verva zasúťažiť si, motivovali bodyfitnessku dosiahnuť najvyššie méty. „Bolo to krásne a dosť dlhé obdobie. Veľa som sa naučila o tom, čo mi hovorí hlava a kam až môžu siahať moje limity“ spomína dnes kondičná trénerka a súčasne aj bežkyňa, ktorej učarovali ultramaratóny.
(Soňa Kopčoková v strede.)
Nech sa zúčastňuje akýchkoľvek pretekov, nikdy nezabudne dodať: „Dostala som priepustku.“ Po svojom boku má totiž ochotnú maminu a chápavého manžela Rudka, ktorý sa tiež venuje kondičnej príprave športovaniachtivých jednotlivcov a ultramaratóny častokrát bežia spolu v tandeme. Rodinný kruh Kopčokovcov dotvárajú ich tri deti. Dvojičky Jakubko a Grétka, ktoré majú staršiu sestru Katrinku. Na tom by nebolo nič zvláštne. Tieto deti však majú, ako hovorí Soňa, dva páry rodičov. „Biologických a nás, adoptívnych. Katrinku sme si osvojili ako 8-mesačnú a dvojičky Jakubka s Grétkou nechala ich mama rovno v nemocnici a podpísala generálny súhlas. Rudko ich veľmi ľúbi. Niektorí muži to nedokážu. Veľmi ho za to obdivujem,“ netají svoju vďačnosť a približuje cestu, ktorá ich viedla k osvojeniu detí.
„Po prerušení bodyfitness kariéry sme túžili po rodine. Dlho sa nám to nedarilo. Rozhodli sme sa to brať tak, ako to je. Začali sme proces osvojenia,“ vysvetľuje podrobne Soňa, ktorá pri príprave procesu pochopila veľa vecí a jednou z nich bolo: „Nie je správne si osvojiť dieťa, pretože chcem dieťa JA. Správny dôvod osvojiť si deti spočíva v tom, že CHCEM niekomu pomôcť“ priznáva úprimne zmenu v uhle pohľadu, ktorú si uvedomila.
Práve preto si s manželom osvojili prvorodenú Katrinku, ktorá mala za sebou ťažkú operáciu srdca. Dvojičky sa narodili predčasne v dvadsiatom siedmom týždni. „Jakubko mal deväťsto gramov a Grétka štyristosedemdesiat,“ konkretizuje nízku váhu bábätiek, ktoré zjavne túžili po živote. Kopčokovci medzitým zistili, že by už bolo možné mať vlastné deti, no rozhodli sa, že pôjdu cestou adoptívnych rodičov.
(Kopčokovci odmalička pestujú v deťoch lásku k prírode.)
Katrinka sa narodila s transpozíciou veľkých ciev. Bez operácie by neprežila. „Neskôr sme zistili ďalšie zdravotné problémy, zapríčinené či už tehotenstvom, alebo pôrodom doma. Má poškodenú ľavú mozgovú hemisféru, následkom čoho je slabozrakosť, porucha reči a porucha jemnej motoriky. Okolo štvrtého roka života začala mať záchvaty, ktoré sa ukázali ako epileptické“ vysvetľujú následky prenatálneho vývinu adoptívni rodičia, dcérka ktorých navštevuje špeciálnu školu pre deti so zrakovým postihnutím.
Prístup učiteľov si pochvaľujú. „Sú ochotní a láskaví. Žiaľ, majú toho veľa. Vidíme, že Katrinka sa stráca. Robíme, čo sa dá a zároveň vidíme, že možno to úplne nepôjde. Preto ju vedieme aj k rôznym športom“ uvedomujú si okolnosti týkajúce sa znevýhodnenia ich dcérky, ktorá navštevuje CEHAP - centrum handicapovaných plavcov, atletiku a je súčasťou paralympijských kempov.
Jedným z veľkých želaní Kopčokovcov pre Katrinku, je uľahčenie a zjednodušenie jej vyučujúceho procesu v špeciálnej škole prostredníctvom ASISTENTA UČITEĽA, ktorého doposiaľ nemá. Pokusy získať ho, žiaľ, zakaždým dopadli neúspešne. „Všetky moje doterajšie snahy zlyhali. Začala som žiadosťou v škole. Napísala som poslankyni Žitňanskej, ministrovi Gröhlingovi a všelikde možne. Jedni mi poslali zdvorilostnú odpoveď a ďalší so mnou vymenili zopár mailov a sľubovali pomoc. Nakoniec však napísali, že mi pomôcť nevedia“ hovorí niekedy vnútorne zlomená žena, ktorá každoročne vynakladá neuveriteľné množstvo snahy o získanie asistenta učiteľa pre svoju hendikepovanú dcérku.
(Vzájomná podpora rodiny je pre Soňu Kopčokovú všetkým. Deťom venuje veľa energie, no ešte viac sa jej od nich vracia.)
Čo jej však dáva opätovnú energiu a silu nevzdávať to? „Sú to hodiny strávené v lese počas ultramaratónov“ upresňuje ultrabežkyňa, ktorá len nedávno zdolala 500-miľové preteky v susednom Česku. Trať viedla severnou časťou krajiny, zo západu na východ. Časť zasahovala do Nemecka. Soňa napokon podala výkon, aký sa nestretol s jej očakávaním. Do cieľa totiž prišla ako prvý pretekár vôbec. Predčila i všetkých mužov.
„Podarilo sa mi niečo, o čom som sa aj bála snívať. Úprimne, ani neviem čo mi dávalo silu. Veľmi som to chcela. Myslím, že nie som rýchly bežec, ani výnimočný športovec. Ale hlava je silná. Zažila som veľa kríz a ťažkých chvíľ, ale vždy som sa dokázala postaviť a ísť. Emócie boli také silné, že som deň po návrate musela napísať o tom report. V ňom sú všetky ťažké a krásne chvíle. Veľakrát som to chcela vzdať...“ dojímavo rozpráva nezlomná matka, ktorú okolie považovalo za čudnú a neverilo jej.
(Krízam a ťažkým chvíľam na trati nepodľahla. Do cieľa prišla napokon po 500-míľovej trati naprieč Českom ako prvá pretekárka vôbec.)
Soňa, ako sama hovorí, šla v živote veľakrát proti prúdu. "Na základnej škole som mala samé jednotky a dvojku zo správania. Rodičia mi tvrdili, že sa nevydám, ak budem mať svaly. O adopcii ani nehovorím. Deväťdesiat percent ľudí sa nás pýtalo, či sú deti Cigáni. Veľakrát sa cítim zlomená. Jeden deň si dovolím plakať, ale ďalší už nie. Keď mi je najhoršie, nikdy to nepriznám. Myslím, že som úplne rovnaká ako všetci. Iba sa nebojím niečo skúsiť a ísť“ hovorí nikdy nevzdávajúca sa Soňa Kopčoková, ktorá sa veľakrát zamýšľala, čo je pravdy na tom, že „Iné deti majú iných rodičov.“
„Snáď v nás s Rudkom vidia deti
svoj vzor koľko toho môže človek zvládnuť, prekonať a plniť si svoj
cieľ.“
Editovanie textu: Michal Stehlík
Foto: archív manželov Kopčokovcov