Asistentka v rukách polície

„Aké sú Vaše doterajšie skúsenosti v tejto funkcii (asistent učiteľa)?“ pýtali sa ma na prvom pohovore. Prvé, čo mi napadlo: „Žiadne.“ Neodpovedala som okamžite. Hlavou mi preblesklo, že „žiadne“, je pravda, no pravdou bolo vtedy aj číslo 17. Napokon som reagovala: „Mám 17-ročné skúsenosti s prácou s deťmi, avšak na ľade, z pozície hokejovej rozhodkyne.“

Neuveriteľné, že až v tomto momente som si po toľkých rokoch uvedomila svoj význam na ľade. Že nie je mojou úlohou „len“ korčuľovať pomedzi hráčov a posudzovať fauly, góly, či ofsajdy, ale vedieť „ukorčuľovať“ aj situácie, ktoré na ľade, či mimo neho vznikajú.
Dnes už viem, že jediný rozdiel medzi žiakmi v škole a hráčmi na ľade je len v tom, že jedni majú na sebe výstroj a druhí nie. Je to ako vodičský preukaz. Po jeho získaní sa stanete jeho držiteľom, ale len šoférovaním sa stávate ŠOFÉROM

V jednej z príručiek pre ASISTENTA UČITEĽA sa uvádza, že neexistuje presný popis jeho náplne práce. Poukazuje sa v nej aj na to, že musí byť pripravený reagovať na neustále nové a neočakávané situácie. S týmito tvrdeniami sa stotožňujem v plnej miere.
Prečo? Lebo vždy ráno, keď vkročím do mojej školy (nevolám to „moja práca“, ale MOJA ŠKOLA  ), sa teším na situácie, ktoré preveria, či som naozaj pripravená a toto na mojom poslaní milujem najviac  - dokázať zareagovať v nečakanej situácii na nečakané podnety a reakcie žiakov čo najvhodnejšie. Myslím si, že na takéto čosi ma najviac pripravil život počas rozhodovania hokeja.

Spomínam si na jedny spomedzi mojich dvanástich majstrovstiev sveta, kam som letela ako jediná zo Slovenska. Bol to let do Chicaga s príletom vo Washingtone. Po prílete „prevetrávajú“ každého pasažiera. Pre jedno veľké nedorozumenie ma zadržali na letiskovej polícii, kde som sa obhajovala, prečo som v Amerike.
Policajt na colnici, kde som celá prestrašená a strachom zablokovaná totálne nevedela zo seba vysúkať vety v angličtine, sa so mnou vôbec nepáral a poslal ma doslova, našťastie, len do krátkeho "lochu“.
Či nájdem na letisku podzemné metro, ktorým sa mám presunúť na prípoj do Chicaga, som stále verila. Lomcoval mnou adrenalín, ktorý ma hnal k jedinému cieľu – ZVLÁDNUŤ TO.

Aj toto bola jedna z ciest na moju vytúženú olympiádu v Soči v 2014. „Cesta je cieľ“ bude v živote platiť asi navždy  Cesta, na ktorej som našla v sebe rovnováhu, ujasnenie si toho, čo od seba a od života chcem. Nájsť istotu v sebe, no aj v tom, čo robím. Možno aj pre toto som v začiatkoch svojej práce ako asistentky učiteľov nepotrebovala žiadny manuál a inštrukcie čo a ako mám vlastne robiť.
Život rozhodkyne ma učí byť nikdy sa nevzdávajúcou a ochotnou riešiť aj nepríjemné a neočakávané situácie. Ale aj spravodlivou, obozretnou, vnímavou, disciplinovanou, cieľavedomou a náročnou na seba samú. K tomuto vediem aj moje deti a je jedno akú diagnózu majú

Uvedomila som si, pre mňa, jednu dôležitú vec. Pocit „obete“ a podceňovania zo strany ľudí som pociťovala dovtedy, kým som si nezačala vážiť samu seba a veriť v to, čo robím. Uvedomila som si, že ak sa budem cítiť nepotrebne a dávať tomu silu, že ma ako nepotrebnú vnímajú, presne takou budem – nepotrebnou.
Ak sa budem považovať za prínosnú a potrebnú, presne takou budem – POTREBNOU

Autor: Michaela Stehlíková
Editovanie textu: Michal Stehlík
Foto: archív Stehlíkovcov