Ako pracovať s rómskymi deťmi
Na niektoré situácie sa pripravíme jedine tak, že ich zažijeme. A v tejto pracovnej oblasti ako asistentka učiteľa, bola skúsenosť s rómskymi deťmi z osady, mojou viac ako veľkou školou.
Pamätám si tretí týždeň od začiatku školského roka. Začali mi vypadávať vlasy. Pribúdal vráska za vráskou. Prestávala som sa usmievať (to ma hnevalo na sebe najviac).
Deti tejto cieľovej skupiny majú výrazný hlas. Snažila som sa ich prekričať, dôsledkom čoho ma bolievali uši. Cítila som sa zúfalo. Keď som si uvedomila, čo všetko sa okolo mňa deje, vedela som jedno. Určite dôjde k zmene. U MŇA!
Vedela som aj to, že stále chcem zostať sama sebou. Prirodzenou. Lebo deti z osád žijú ten najrealistickejší život. Žiadne „fejky“. Niekedy mi z ich rozprávania zážitkov z domu šiel mráz po chrbte a určite by som nechcela byť v situáciách, ktoré zažívajú na vlastnej koži v mieste, ktoré považujú za svoj domov - osada.
Prísť do školy po tom, čo vidia úžeru, fyzické násilie, zásah polície, sexuálne deviácie, fetovanie a požívanie návykových a psychotropných látok a potom učiť dieťa koľko je 2 + 2.... Zúfalo som sa cítila až do vtedy, kým som si toto všetko neuvedomila. Pokiaľ som tieto deti nezačala brať také aké naozaj sú a z akých pomerov pochádzajú.
Niekedy sa dieťa celý deň sťažovalo na žalúdočné problémy. Prečo? Lebo jedlo skazenú stravu, ktorú našla mama v odpadkoch a nechcelo byť hladné. Vši neboli ničím neobvyklým. Skúsenejšie kolegyne mi odporučili kúpiť si čajovník a potierať si oblasť za ušami.
Keď rozhodujem ľadový hokej, snažím sa pískať v súlade s pravidlami. Lenže u týchto detí platia trochu iné pravidlá a zákony. Nemajú rady, ak sa nad nich niekto vyvyšuje. Tu platí: „Pred nikým sa neponižuj, nad nikým sa nevyvyšuj.“
Tak ako iné deti....buď si ich získate alebo nie. Nič medzi tým. Jedna vypätá situácia so žiakom z druhého stupňa ma naučila, že v takýchto chvíľach nerobím krok nabok, ani krok vpred. Ale ani krok VZAD. Mala som strach, ale nebála som sa. A práve po tomto zážitku sa mi podarilo získať rešpekt najrešpektovanejšieho žiaka, tzv. „vodca skupiny“ (ostatnými žiakmi) na škole. Rešpektoval ma iba preto, že športujem a nie som submisívna.
Keď takéto niečo prekonáte a podarí sa vám vytvoriť si s deťmi vzťah, môžete začať uvažovať nad edukáciou Spomínam si ako dve deti z prvého stupňa mali obrovskú radosť zo seba, keď sme sa spolu naučili básničku Dokázali to aj vďaka tomu, že sme ju zdramatizovali a hrali niečo ako divadielko
Občas mi napadlo, že možno tieto deti odo mňa neodídu múdrejšie, ale urobím všetko pre to, aby odišli ako LEPŠÍ ĽUDIA. Preto nechýbali odo mňa ani hodiny "AKO BYŤ GENTLEMANOM“ a naučiť sa dobrým spôsobom
Evidujem údaj riaditeľa Inštitútu vzdelávacej politiky, Michala Rehúša, ktorý hovorí o 23-tisíc až 32-tisíc deťoch, ktoré nemajú počítač a pripojenie vôbec. Medzi túto skupinu patrí veľké percento práve marginalizovanej komunity. Vnímam aj fakt, že nie je ľahké edukovať rómske deti dištančným spôsobom.
Viem od vás aj to, milí kolegovia asistenti, že si lámete hlavu nad tým, ako by sa to dalo realizovať. Veľmi obdivujem všetkých vás, ktorí pracujete s touto cieľovou skupinou detí. A je skvelé, že vám záleží na spôsobe, akým by ste im mohli byť nápomocní počas karantény. Chcem vás však upokojiť, že táto odpoveď je stále predmetom záujmu a skúmania aj samotných kompetentných. Vedzte, že ak by nebolo tejto situácie, naše budúce generácie by sa s tým tiež borili a my im to možno o niečo viac uľahčíme
Autor: Michaela Stehlíková
Editovanie textu: Michal Stehlík
Foto: archív Stehlíkovcov
Pamätám si tretí týždeň od začiatku školského roka. Začali mi vypadávať vlasy. Pribúdal vráska za vráskou. Prestávala som sa usmievať (to ma hnevalo na sebe najviac).
Deti tejto cieľovej skupiny majú výrazný hlas. Snažila som sa ich prekričať, dôsledkom čoho ma bolievali uši. Cítila som sa zúfalo. Keď som si uvedomila, čo všetko sa okolo mňa deje, vedela som jedno. Určite dôjde k zmene. U MŇA!
Vedela som aj to, že stále chcem zostať sama sebou. Prirodzenou. Lebo deti z osád žijú ten najrealistickejší život. Žiadne „fejky“. Niekedy mi z ich rozprávania zážitkov z domu šiel mráz po chrbte a určite by som nechcela byť v situáciách, ktoré zažívajú na vlastnej koži v mieste, ktoré považujú za svoj domov - osada.
Prísť do školy po tom, čo vidia úžeru, fyzické násilie, zásah polície, sexuálne deviácie, fetovanie a požívanie návykových a psychotropných látok a potom učiť dieťa koľko je 2 + 2.... Zúfalo som sa cítila až do vtedy, kým som si toto všetko neuvedomila. Pokiaľ som tieto deti nezačala brať také aké naozaj sú a z akých pomerov pochádzajú.
Niekedy sa dieťa celý deň sťažovalo na žalúdočné problémy. Prečo? Lebo jedlo skazenú stravu, ktorú našla mama v odpadkoch a nechcelo byť hladné. Vši neboli ničím neobvyklým. Skúsenejšie kolegyne mi odporučili kúpiť si čajovník a potierať si oblasť za ušami.
Keď rozhodujem ľadový hokej, snažím sa pískať v súlade s pravidlami. Lenže u týchto detí platia trochu iné pravidlá a zákony. Nemajú rady, ak sa nad nich niekto vyvyšuje. Tu platí: „Pred nikým sa neponižuj, nad nikým sa nevyvyšuj.“
Tak ako iné deti....buď si ich získate alebo nie. Nič medzi tým. Jedna vypätá situácia so žiakom z druhého stupňa ma naučila, že v takýchto chvíľach nerobím krok nabok, ani krok vpred. Ale ani krok VZAD. Mala som strach, ale nebála som sa. A práve po tomto zážitku sa mi podarilo získať rešpekt najrešpektovanejšieho žiaka, tzv. „vodca skupiny“ (ostatnými žiakmi) na škole. Rešpektoval ma iba preto, že športujem a nie som submisívna.
Keď takéto niečo prekonáte a podarí sa vám vytvoriť si s deťmi vzťah, môžete začať uvažovať nad edukáciou
Spomínam si ako dve deti z prvého stupňa mali obrovskú radosť zo seba, keď sme sa spolu naučili básničku Dokázali to aj vďaka tomu, že sme ju zdramatizovali a hrali niečo ako divadielko Občas mi napadlo, že možno tieto deti odo mňa neodídu múdrejšie, ale urobím všetko pre to, aby odišli ako LEPŠÍ ĽUDIA. Preto nechýbali odo mňa ani hodiny "AKO BYŤ GENTLEMANOM“ a naučiť sa dobrým spôsobom
Evidujem údaj riaditeľa Inštitútu vzdelávacej politiky, Michala Rehúša, ktorý hovorí o 23-tisíc až 32-tisíc deťoch, ktoré nemajú počítač a pripojenie vôbec. Medzi túto skupinu patrí veľké percento práve marginalizovanej komunity. Vnímam aj fakt, že nie je ľahké edukovať rómske deti dištančným spôsobom.
Viem od vás aj to, milí kolegovia asistenti, že si lámete hlavu nad tým, ako by sa to dalo realizovať. Veľmi obdivujem všetkých vás, ktorí pracujete s touto cieľovou skupinou detí. A je skvelé, že vám záleží na spôsobe, akým by ste im mohli byť nápomocní počas karantény. Chcem vás však upokojiť, že táto odpoveď je stále predmetom záujmu a skúmania aj samotných kompetentných. Vedzte, že ak by nebolo tejto situácie, naše budúce generácie by sa s tým tiež borili a my im to možno o niečo viac uľahčíme
Autor: Michaela Stehlíková
Editovanie textu: Michal Stehlík
Foto: archív Stehlíkovcov